História urbárskeho spoločenstva

Podľa tohto zákona sa za urbársky majetok mali považovať pozemky, ktoré boli súčasťou urbárskych súpisov alebo s nimi bolo hospodárené ako s urbárskymi. Po zrušení poddanstva mali aj podľa zákona z roku 1871 poddaní právo úplného vlastníctva a voľného využívania urbárskeho majetku, ktorý mali v držbe. S takýmito pozemkami sa vlastníctvom bývalých urbárnikov mali stať aj už zákonite vydelené, alebo v budúcnosti vyčlenené pasienky a lesy ako spolupatričnosť k urbárskym pozemkom a usadlostiam.

Po zrušení urbáru zanikol aj rozdiel medzi zemianskymi (kuriálnymi) a urbárskymi pozemkami. Urbárskou majetkovou úpravou (segregáciou) boli oddelené urbárske pozemky od zemianskych a urbárnik sa stal vlastníkom pozemku, ktorý dostal od zemepána do úžitku za vopred dohodnuté plnenia. V novovznikajúcich pozemkových knihách ustanovených na základe zákona z roku 1855 bola právna povaha urbárskych pozemkov označovaná najmä z dôvodu, že k nim prislúchali zvláštne urbárske príslušnosti, a to najmä lesy a pasienky.

Roľníkom boli väčšinou prideľované menej kvalitné lesy, ktorých stav sa navyše zhoršoval, pretože vzniknuté spoločenstvá neboli za daných okolností schopné zabezpečiť dodržiavanie rôznych zákonov a predpisoch o hospodárení v lesoch. Väčšinu týchto ustanovení zastrešoval zákonný článok XXXI/1879. V rámci ďalších pozemkových reforiem sa rozloha urbárskych lesov ešte zvýšila, takže v roku 1954 mali na Slovensku výmeru 418 tisíc hektárov. V rámci prechodu hospodárstva po roku 1948 Na socialistickú formu boli zákonom SNR číslo 2/1958 Zb. urbariálne spoločenstvá zrušené a ich lesný majetok prešiel do užívania štátu a pasienky do vlastníctva jednotných roľníckych družstiev.

Podobné spoluvlastníctvo ako urbárske bolo zemianske spoluvlastníctvo, nazývané komposesorát, ktoré bolo založené na starom práve. V prípade, že v obci žilo viac šľachticov a určité nehnuteľnosti mali v spoločnom vlastníctve, ako napríklad lesy, pasienky, ale aj právo čapovania piva a rybolovu, vytvorili si zemiansky komposesorát. Na jeho čele stál obyčajne najskúsenejší a najstarší člen rodu. V Liptove je známych viacero takýchto zemianskych ustanovizní od početne najväčších, akým bol Lehotskovský komposesorát v Kráľovej Lehote, až po najmenšie, akým bol zemiansky komposesorát v Liptovských Beharovciach.

Zo spomínaných faktov však vyplýva, že tak rozšírené pomenovanie spoločenstiev vlastníkov lesov vo forme “bývalí urbarialisti” alebo aj “urbárnici”, ktoré sa zaužívalo od začiatku 20. storočia, nie je správne a nevystihuje presne formu vlastníctva, ktorou spoločný lesný majetok je. Preto je aj z historického hľadiska najsprávnejšie aby sa podobné zduženia nazývali pozemkovými spoločenstvami alebo spoločenstvami vlastníkov lesov.

Pôvodný majetok urbárskeho spoločenstva tvorili len položky v pozemnoknižnej vložke č. 153, ktoré boli pri náprave pozemkovej knihy k. ú. Jamník rozhodnutím Okresného súdu v Liptovskom Hrádku číslo tk 1705/1877 rozpísané na podielnikov v jednotlivých pozemnoknižných zápisniciach zachycujúcich majetok patriaci ku jednotlivým „dvorom“.

Prvá, aj keď majetkovo nevýrazná zmena veľkosti obhospodarovaného majetku sa uskutočnila už v roku 1872 keď majetok zemepanskej krčmy spolu s právom šenkovania, sekania mäsa, mletia múky v mlyne v Liptovskom Petre odkúpilo 87 obyvateľov Jamníka, zastúpených advokátom Petrom Vitálišom, kúpnopredajnou zmluvou z 29. 1.1872 od Amálie Potornajovej (Pottornyay) a jej maloletých detí Alberty a Mikuláša Potornajovcov, Antona Vitáliša, jeho manželky Rozálie, r. Potornajovej, Matildy Ňáriovej (Nyári), r. Sentivániovej (Szent-Iványi), Štefánie Lubyovej, r. Sentivániovej, vd. Izabely Sentivániovej, r. Sentivániovej, Amálie Kyselovej (Kiszely), r. Sentivániovej, Ignáca Steina a jeho manželky Lotthy Steinovej za 5486 zlatých a 68 grajciarov. Zmluva bola registrovaná Okresným súdom v Liptovskom Hrádku pod č. tk 3791/1874 (ukl. zn. 59/82). Zvyšný podiel kúpilo 122 obyvateľov Jamníka (spolu s krčmárom Dávidom Singerom) kúpnopredajnou zmluvou z 28. septembra 1883 od Jakuba Steina za 850 zlatých.[1]

Lúku a pašienok Suchie Štvrte odkúpilo 76 obyvateľov Jamníka (zastúpených Jánom Petrovským a advokátom Jánom Ružiakom) kúpnopredajnou zmluvou z 28. marca 1889 od Mikuláša Pottornyaya ml., pôvodne zapísané v pkn. vložke Jamníka č. 74 za 5400 zlatých.[2]

Pašienok Svätý Duch a lúku Svätý Duch odkúpilo 107 obyvateľov Jamníka (zastúpených Adamom Porubiakom a advokátom Jánom Ružiakom) kúpnopredajnou zmluvou z 1. 1. 1890 od Antona Vitáliša, pôvodne zapísané v pkn. vložke Jamník č. 74 za 2500 zlatých.[3]

Posledný krát sa zmena udiala na základe kúpnopredajnej zmluvy 10. novembra 1927, keď spoločenstvo v zastúpení jeho predsedom Jánom Vyšným Surdiakom st. kúpilo lesný majetok Brišnô od Svätopeterskej cirkvi za 9700 korún. Zapísaný bol ako vlastníctvo Spoločenstva bývalých urbárnikov v Jamníku v celosti, bez vyčíslenia podielov.[4]

Podľa zachovaného dokumentu „Hospodársky plán lesa bývalých urbarialistov obce Jamník“, platného v rokoch 1935-1944, sa lesný majetok spoločenstva skladal z piatich od seba oddelených celkov menšej rozlohy. Dva z nich ležali v blízkosti obce (severovýchodne Háje a východne holina), tri 8 – 10 km na severovýchod od obce (Brišnô, Gabajka).

Najsevernejšia časť „Brišnô“ bola odkúpená od evanjelickej a. v. cirkvi v Liptovskom Petre a hraničila na severovýchode s lesným majetkom bývalých urbarialistov obce Pribylina, na severe a juhozápade s lesným majetkom bývalých urbarialistov obce Jakubovany.

Druhá časť lesa „Gabajka“ ležala asi 1 km na juhovýchod od lesa „Brišnô“ a hraničila na severe a severovýchode s lesom a pasienkami bývalých urbarialistov obce Pribylina, na západe s lesom bývalých urbarialistov obce Vavrišovo, na juhu s pasienkami bývalých urbarialistov obce Jakubovany a na východe s lesom súkromných majiteľov z Jamníka. K tomuto lesu patrila aj menšia, asi 150 m na východ vzdialená, čiastka zvaná „Prídavok“, ktorá susedila na severozápade s pasienkami a lesom bývalých urbarialistov obce Pribylina., na juhozápade s lesom súkromných majiteľov z Jamníka a na východe s lesom bývalých urbarialistov obce Liptovský Peter.

Asi 1 – 2 km od obce na severovýchod bola vzdialená časť „Háje“ hraničiaca na západe s poľnohospodárskymi pozemkami obyvateľov Jamníka. Aj „holina“ bola obklopená len  súkromnými pasienkami, okrem malého úseku asi 20 m na severovýchode, kde hraničila so súkromnými roľami.

V 30-tych rokoch 20. storočia nebolo k dispozícii nové zameranie rozlohy urbárskeho majetku. Podľa pozemkových hárkov obce Jamník bola plocha spoločného lesného majetku vyčíslená takto: les – 42,78 ha, pasienky – 4,63 ha, lúky 3,77 ha, neplodná pôda 0,25 ha. Spolu teda 51,43 ha. V rámci vyhotovovania lesného hospodárskeho plánu bol zameraním zistený skutočný stav: lesná pôda 44,56 ha (77,6 k. j.), lúky 2,89 ha (5 k. j.), spolu 47,45 ha (826 k. j.)

Podľa údajov zo spomínaného lesného plánu bol spoločný les bývalých urbarialistov obce Jamník, okrem časti „Brišnô“, nadobudnutý pri vzniku spoločenstva v roku 1857 a komasovaný v rokoch 1863-1865. Les „Brišnô“ kúpili v roku 1927 (vklad vlastníckeho práva bol vykonaný až v roku 1934) od evanjelickej a.v. cirkvi v Liptovskom Petre. Na tento les sa vzťahovali ustanovenia §-u 17 zák.č. XXXI z roku 1879 a bodov b, d §-u 1 zák.čl. XIX z roku 1898 na základe doplnkov z rokov 1899, 1917 a 1918. Les „Brišnô“ bol prevzatý do správy štátu v roku 1935 a o jeho úžitok sa delilo 114 podielnikov – bývalých urbárnikov. Keďže výmera tohto lesného majetku nedosahovala zákonom predpísanú minimálnu veľkosť pre samostatné poľovné právo, dal sa do prenájmu spoločne s obecným majetkom.

Hranice lesa boli v spomínanom období dostatočne zaistené hraničnými „kopcami“. V časti „Brišnô“ boli okrem „kopcov“ aj prirodzene tvorené hranice potokom a hrebeňom. V časti „Háj“ tvoril potok tiež prirodzenú hranicu so súkromnými majiteľmi.

Nadmorská výška spoločného lesného majetku sa pohybovala od 750 do 1200 metrov nad morom. Pôda bola považovaná za pomerne úrodnú, dosť hlbokú, hlinito-piesočnú, väčšinou na žule.

Stav lesa v číslach bol takýto: priemerná bonita lesnej pôdy 2,66, priemerné zakorenenie 0,72, priemerný vek (plošný) 30 rokov. Zastúpenie drevín bol: smrek 0,90, modríň 0,08, borovica 0,02. Priemerný ročný prírastok bol vyčíslený na 176,5 m³ (na 1 ha 4.04 m³). Skutočná zásoba lesa bola odhadnutá na 2588 m³ (59 m³ na 1 ha), čo bolo samozrejme málo. Malá zásoba však vyplývala z nedostatku lesných porastov nad 50 rokov.

V roku 1935 bol predsedom urbáru Ján Vyšný starší, urbárskym gazdom Jozef Paukovček a Peter Matejček starší bol urbárskym pokladníkom.

Podľa údajov z výkazu spoločných horárskych príspevkov za hájenie a dozeranie lesov pod štátnou správou stojacich z roku 1940, existovali v tomto období v rámci katastrálneho územia Jamník a v obci Jamník dva urbárske celky. Jedným z nich boli Bývalí urbarialisti v Jamníku s celkovou výmerou majetku 46,84 ha v II. akostnej triede a 0,69 v V. akostnej triede. Druhým spoločenstvom vlastníkov bola Skupina bývalých urbarialistov Dr. Klimo a spol. s výmerou 11,67 ha v II. akostnej triede a 1,16 ha v V. akostnej triede.

V roku 1940 sa malo začať s vyvlastňovaním pozemkov pod areál letiska na Mokradi, preto bolo potrebné rokovať aj členmi urbáru v Jamníku. Vojenská správa zahradila prechod pri Košiaroch a drevo dodal urbár.

Na jar roku 1941 sa začalo ťažiť v Nemovej po veternej kalamite. Dá sa to usúdiť z toho, že sa ťažili len vývraty. V apríli sa čistil pasienok a začalo sa zvážať ďalšie drevo. Na vozenie dreva boli určení J. Haluška a J. Martinček. Predseda a gazda boli pri vození a mali dohliadnuť, aby drevo nedostali tí, ktorí mali ešte z minulosti nedoplatky. V Gabajke sa nachádzal salaš. Urbárske zastupiteľstvo sa dohodlo, že ročný poplatok za jeho využívanie bude 120 korún. V roku 1941 boli podľa rozhodnutia opravené všetky urbárske humná.

Na zasadnutí 19. júna 1941 bol na obdobie neprítomnosti Michala Duriša, pokladníka urbáru, ktorý nastúpil vojenskú službu, zvolený Ondrej Trepáč. Urbárskym predsedom bol roku 1940 Jozef Jozefček. Od roku 1941 urbárskym gazdom Ján Tomčík a zapisovateľom Ján Devečka.

Podľa rozhodnutia zastupiteľstva urbáru bola v polovici roku 1941 kúpená sečkovica a bol predatý plemenný urbársky býk Šándor. Keďže kultúrny dom v Jamníku bol v roku 1928 postavený aj z prostriedkov urbárskeho spoločenstva a na urbárskom pozemku, bol na základe dohody s Čitateľským spolkom povinný sa o budovu aj starať. Preto zastupiteľstvo v roku súhlasilo, aby urbár dal na stavbu nových schodov do kultúrneho domu k dispozícii stavebné drevo. Za rok 1941 bol príjem urbáru 42.751,40,- Ks a výdavky 33.824,85,- Ks. Majetkový stav spoločenstva bol k 31. decembru 1941 okrem zostatku v pokladni 8.926,55,- Ks, na bankovom účte 11.629,60,- Ks, v cenných papieroch 2.200,- Ks a prostriedky vydané na stavbu novej maštale 5.705,45,- Ks. Z týchto prostriedkov sa vyčlenilo na prvom zasadnutí v roku 1942 4.000,- Ks na kúpu plemenného býka.

Podľa zalesňovacích výkazov Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši v roku 1941 sa na majetku Bývalých urbarialistov v Jamníku vyrúbalo a následne zalesňovalo na 16 ha a bolo vysadených 160 tisíc kusov sadeníc smreka, čo bolo v danom roku najviac v okrese a počet sadeníc tvoril 2/7 z celkového počtu vysadených stromov v horárskom obvode Hybe. Tu patrili urbáre z obcí Východná, Pribylina, Liptovská Kokava, Vavrišovo, Hybe a Jamník.

V roku 1942 sa konalo valné zhromaždenie 26. januára o 18.00 hod v priestoroch školy v Jamníku. Zúčastnilo sa ho 55 členov. Boli oboznámení s úhynom jedného plemenného býka v hodnote 2.060,- Ks, o zalesňovaní holiny a odvodňovaním močiara vyše Nemovej. Predseda ďalej oznámil, že urbárski pastieri neustále zvyšujú svoje požiadavky. Valné zhromaždenie sa dohodlo, že platy im budú ponechané ako v predchádzajúcom roku, ale dreva mali dostať dva vozy (jeden haluziny a jeden pňov, ktoré sa sami vykopú).

V roku 1941 mal v prenájme od urbáru Celiny Peter Kostovič, ktorý medzitým zomrel. Jeho závbäzky prevzal po ňom jeho brat Ján Kostovič.

V roku 1942 boli omylom vyrúbané stromy na súkromných lúkach majiteľom Jozefovi Bobrovčanovi, Milošovi Dzuriakovi a Petrovi Vlčekovi. Poškodení chceli urbár žalovať a žiadali, aby im vyťažené drevo na účet urbáru priviezli domov a lúka bola vyčistená. Zastupiteľstvo urbáru s takýmto riešením súhlasilo.

V roku 1941 mal urbár nasledujúci finančný príjem za pasenie dobytka: za 234 kráv – 11.232,- Ks, za 180 oviec – 1.080,- Ks, za 128 jahniat – 1.024,- Ks, za 12 baranov – 120,- Ks a za 24 volov – 480,- Ks.

Podľa rozhodnutia urbárskeho zastupiteľstva z 21. júna 1942 sa pasienky delili na stále a poľné. Stále pasienky boli spoločné urbárske v honoch Suché a Mokré štvrte. Poľnú tvorili všetky lúky.

Urbár aj v roku 1942 dal opraviť priestory kultúrneho domu. Kultúrny dom bol vybielený, opravené okná a dreváreň. Ako protihodnota mali neskôr slúžiť poplatky za výborové schôdze spolkov, ktoré v Jamníku v tomto období vyvíjali činnosť.

Schôdzu urbárskeho výboru 25. januára 1943 prerušil požiar, ktorý vypukol v rodine bratov Matejčekovcov, ktorému padli za obeť dom a hospodárske stavy. V schôdzi sa potom pokračoval v nasledujúci deň. Prítomní na schôdzi konštatovali, že príjmy za rok 1942 boli vo výške 50.591,50,- Ks a výdavky vo výške 43.588,20,- Ks. V nasledujúcom roku sa mali doplniť sadenice v sadienke, ktoré malo zabezpečiť lesné oddelenie Okresného úradu v Liptovskom Mikuláši. Urbárske zastupiteľstvo sa dohodlo aj na tom, že poškodeným Matejčekovcom poskytne drevo na opravu domu a stavov zadarmo – z vývratov v Gabajke 10 m³ a z Nemovej 5 m³. Z ďalšieho stavebného dreva sa malo postaviť za Ivanišovcami na mieste starého urbárskeho humna nové.

Na zasadnutiach na začiatku roku 1943 sa riešil návrh dohody medzi Slovenským štátm, zastúpeným Ministerstvom národnej obrany a Spolkom bývalých urbarialistov v Jamníku. Podľa nej mali príslušníci pracovného zboru národnej obrany skultivovať (na vlastné náklady zmeliorovať a zasiať) príslušné pozemky až po Liptovské hole. Z celkovej takto skultivovanej plochy mala 1/3 pripadnúť potom Slovenskému štátu a 2/3 mali ostať urbárnikom. Pre spolok bol však tento návrh neprijateľný, pretože pri takých počtoch dobytka, ktorý využíval urbárske pasienky, by bolo po odovzdaní 1/3 skultivovaných pozemkov potrebné prenajať si pasienky od iných subjektov. Výbor teda navrhol nie 1/3 upravených pasienkov, ale len 10 %. Na základe tohto problému sa 13. februára 1943 zišla porada majiteľov urbáru, ktorej sa zúčastnilo 75 členov, zastupujúcich 71 oktáv urbárskeho majetku. Porada bola veľmi rušná. Členovia zdôraznili, že urbár vlastní len 550 k. j. pasienkov, z ktorých je 1/3 zalesnená. Na uvedenej výmere sa pasie 350 kusov rožného statku, 250 oviec a 200 jahniat. Prípadné zmenšenie plochy by znamenalo hospodárske zničenie Jamníka a znemožnenia dobrých začiatkov racionálneho mliekárenského hospodárenia (v Jamníku bolo v 30-tych rokoch 20. storočia založené Mliekárenské družstvo).

Táto otázka sa riešila aj na valnom zhromaždení 15. februára 1943, ktorej sa zúčastnilo 72 členov, zastupujúcich 268 z celkových 454 hlasov. Po správe o hospodárení bola vykonaná voľba urbárskeho zastupiteľstva podľa dvorov. Vykonala sa v rámci dvorov aklamáciou. Jednotlivé dvory potom mali zastupovať: Chudovský – Ján Chudý, Tomčíkovský – Ján Tomčík, Porubovský – Peter Krajčuška, Jančuškovský – Ján Haluška, Matejovský – Peter haluška, Oravcovský – Michal Porubiak, Matúšovský – Ján Vyšný u Jozefov, Handrkovský – Ján Martinček, Huňovský –  Ondrej Trepáč, Vyšnovský – Michal Vyšný st., Trnkovský – Michal Jozefček, Gajdošovský – Jozef Jozefček, Kováčovský – Ján Gajdoš a Deviatnický – Jozef Kováč.

O prevode časti pasienkov do vlastníctva štátu rokovalo aj mimoriadne valné zhromaždenie 18. februára 1943, na ktorom sa zišlo 80 členov. Tu sa členovia dohodli, že sú ochotní akceptovať ako protihodnotu za skultivované pasienky štátu dať pozemky pozdĺž cesty na letisko a to od mosta po hangáre v šírke 20 metrov a svoju čiastku z výhonu od mosta na juh pozdĺž Celín a podturňanských pasienkov. Na ďalších schôdzach sa ďalej rozhodli, že za pozemky, ktoré boli vyvlastnené pod vojenské objekty budú požadovať pozemky patrice k vojenskému veľkostatku v Podturni a susedia s chotárom Jamníka.

V roku 1943 sa zachovala aj zmienka o urbárskom horárovi, ktorým bol p. Mikuláš, ktorý žiadal zvýšenie platu o 100 %. Zastupiteľstvo urbáru mu však schválilo len 25 %.

V roku 1943 sa vysadilo 13 tisíc sadeníc stromčekov v lokalite „hore Jarkom“ smerom na Vavrišovo a nad „Falošným“.  Sadenie mali vykonať členovia podľa podielov (za každú oktávu 1 deň a kto nebude môcť, zaplatí 40,- Ks za oktávu).  Mladí, ktorí nedosiahli vek 18 rokov mali dostať 3 koruna na hodinu (24,- Ks za deň).

Na zasadnutí ubrárskeho zastupiteľstva 27. júna 1943 sa prejednával priestupok baču Jána Kuchárika, ktorý neoprávnene zoťal pre seba 15 kusov stromov na urbárskych pasienkoch. Za priestupok krádeže v urbárskej hore sa malo drevo Jánovi Kuchárkikovi zabaviť a predať v prospech urbáru. Bača mal zaplatiť do urbárskej pokladne pokutu 200 korún a podmienečne ďalších 500 korún po dobu jeho služby.

V polovici roku 1943 urbár dal do prenájmu vojenskej správe letiska pozemok za Lazami s rozlohou 1000 m² za 500 korún ročne. Zároveň zástupcovia protestovali proti stavbe betónovej žumpy bez povolenia urbáru. Vojenská správa, ale na rozhodnutie zastupiteľstva odpovedala hotovou zmluvou, kde uviedla sumu 200 korún na rok za nájom plochy a zmluva ďalej zakotvovala všetky práva a výhody jednostranne pre vojenskú správu.

V novembri 1943 urbár kúpil na jarmoku v Liptovskom Mikuláši štvrtého plemenného býka a jednal s dvomi pastiermi z Oravy Šimonom a Ondrejom Hankom o ich prijatí za pastierov kráv. V zime však pastieri od zmluvy odstúpili a museli vrátiť finančný preddavok vo výške 150 korún. Zastupiteľstvo potom poverilo Jána Uličného, Jozefa Debnára a Michala Kuchárika, aby jednali s pastierom Chlebom z Liptovského Petra a v prípade neúspechu s pastierom Toporom v Pribyline alebo s inými pastiermi v okolí. Nakoniec sa podarilo dohodnúť a uzavrieť zmluvu s pastierom Vojtechom Toporom z Pribyliny.

Podľa účtovných denníkov a dokladov bol príjem urbáru v roku 1943 61.457,- Ks a výdavky 50.025,95,- Ks. V roku 1944 sa začalo so stavbou urbárskych bytov pre dvoch pastierov kráv – pastierní na mieste dnešnej budovy obecného úradu a požiarnej zbrojnice.

Zastupiteľstvo urbáru sa od 20. augusta 1944 do 27. mája 1945 skoro rok pre vojnové udalosti nezišlo. V máji 1945 sa rokovalo o čistení lesa v Nemovej a v Siatine,ktorý bol zničený pri prechode fronty, o asanácii bunkra v Kladinách a stavbe koliby na zveriaku z takto získaného materiálu a kúpených dosiek. Prejednávala sa aj žiadosť Čitateľského spolku v Jamníku o elektrifikáciu kultúrneho domu. Predsedom urbáru aj po vojne ostal Jozef Jozefček a pokladníkom Michal Duriš. V roku 1945 boli potom príjmy za rok 1944 dodatočne a rok 1945 spolu vyčíslené na 158.034,65,- Kčs a výdavky 146.192,75,- Kčs.

V roku 1946 urbár venoval Čitateľskému spolku na elektrifikáciu kultúrneho domu 1300,- korún. Prvé povojnové valné zhromaždenie sa uskutočnilo 7. marca 1946 v kultúrnom dome o 8. hodine ráno. Zúčastnilo sa ho 50 podielnikov. Opäť bolo zvolené urbárske zastupiteľstvo podľa dvorov takto: Chudovský dvor – Ján Chudý, Tomčíkovský dvor – Ján Tomčík, Porubovský dvor – Peter Krajčuška, Jančuškovie dvor – Ján Hušták, Matejovský – Peter Haluška, Oravcovský – Michal Porubiak, Matúšovský – Ján Vyšný u Jozefov, Handrkovský – Ján Martinček, Huňovský  – Ondrej Trepáč, Vyšnovský – Michal Vyšný, Trnkovský – Jozef Jozefček, Gejdošovský – Jozef Jozefček, Kováčovský Ján Gejdoš a Desiatnický – Július Kováč. Ďalej v rámci tohto zasadnutia prebehla aj voľba urbáskeho vedenia, keďže dovtedajší predstavitelia urbáru sa svojich funkcií vzdali. Za predsedu bol zvolený Ján Vyšný obchodník, Ján Vyšný u Jozefov za podpredsedu, pokladníkom ostal Michal Duriš a zapisovateľom sa stal Michal Jozefček. Noví funkcionári prevzali agendu na schôdzi 22. marca 1946. Ján Vyšný však predsedníctvo neprijal a na schôdzu ani neprišiel. Preto na obdobie prijal funkciu predsedu urbáru opäť Jozef Jozefček.

Na ďalších zasadnutiach sa rozhodlo o oprave pastierskych bytov. Výmenou oblokov, dverí a podlahy bol poverený Július Kováč, stolár. Ako urbársky pastier opäť nastúpil Vojtech Topor z Pribyliny. Pre veľkú nespokojnosť s jeho prácou mu dal nakoniec urbár výpoveď k 18. januáru 1947. Ďalej zastupiteľstvo na zasadnutí 15. decembra 1946 schválilo milodar na elektrifikáciu kostola vo výške 300 korún. V januári 1947 boli ako pastieri s pôvodným platom Vojtecha Topora prijatí domáci Jozef Španko a Ján Pivko.

Na valnom zhromaždení 7. marca 1947 sa zúčastnilo 42 urbárnikov. Boli im oznámené príjmy za rok 1947 vo výške 109.697,55,- Kčs a výdavky 97.630,- Kčs. Vo voľbách boli do funkcií zvolení: Jozef Jozefček ako predseda, Ján Uličný, podpredseda, Michal Duriš, pokladník, Ján Tomčík, gazda a Vladimír Tomčík, učiteľ ako zapisovateľ. Pokladník však funkciu neprijal a na jednom z ďalších zasadnutí bol do funkcie menovaný Július Kováč. Na ďalších zasadnutiach sa prejednával poplatok za používanie sály kultúrneho domu, ktorý bol stanovený na 200,- korún, okrem tých organizácií, ktoré boli od neho oslobodené a okrem školských a osvetových podujatí. Takto získaná suma mala slúžiť ako fond opráv kultúrneho domu, do ktorého prispievali aj Čitateľský spolok a Hasičský zbor. Na mimoriadnom zasadnutí 2. júla 1947 sa riešila žiadosť Petra Krajčušku o prídel stavebného dreva na opravu ohňom poškodených stavov. Bola mu poskytnutá pomoc – 10 m³stavebného dreva darom a 2 – 3 m³ predajom. Drevo si ale musel menovaný pripraviť sám v Nemovej a Švihrovej.

V roku 1948 sa na urbárskych schôdzach prejednávala stavba „kolešne pre mlátačku“ a čistenie pohoreliska v Danišovci.

V roku 1949 sa urbárske zastupiteľstvo pravdepodobne zišlo len raz a potom sa zišlo až 14. januára 1951 a týmto zasadnutím sa aj zápisnice končia. Posledné zasadnutie bolo vedené v rušnej atmosféry nedôvery voči hospodáreniu spolku, ktoré však presvedčivo obhajoval Jozef Jozefček, predseda. Prezretím účtov boli potomo poverení Ján Jozefček, Peter Sochor a Michal Vyšný Stošan.[5]

V roku 1949 začali v Liptove vznikať prvé jednotné roľnícke družstvá. Vzniku Jednotného roľníckeho družstva v Jamníku predchádzalo založenie prípravného výboru, ktorý vznikol na ustanovujúcej schôdzi dňa 22. mája 1949 v Jamníku.

Podľa zápisnice z 30. januára 1950 z jednania na Miestnom národnom výbore v Jamníku, podľa zákona číslo 69/1949 Sb. a podľa rozhodnutia Okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku číslo 625-24/1-1950-IX/1 zo dňa 24. januára 1950, prevzalo Jednotné roľnícke družstvo v Jamníku do svojej správy nehnuteľnosti – pasienky Bývalého urbáru v Jamníku v celkovej rozlohe 602,3 katastrálnych jutár pôdy, zapísaných v pozemnoknižných vložkách obce Jamník číslo 153, 181 a 261. Jednotné roľnícke družstvo získalo podľa spomínaného rozhodnutia aj príspevky bývalého urbáru v hodnote 19.200 korún, lúčne brány v hodnote 2.500 korún, hospodárske budovy (pastiereň, maštale a dve humná s príslušenstvom), kultúrny dom, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve urbáru a troch plemenných býkov. Jednania sa okrem pracovníkov Okresnej družstevnej rady v Liptovskom Hrádku a Okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku zúčastnili aj zástupcovia Jednotného roľníckeho družstva v Jamníku: Jozef Jozefček, predseda, Michal Matejček, podpredseda, Gustáv Porubiak a Koloman Krajčuška. Za Bývalý urbár v Jamníku sa jednania zúčastnili Ján Uličný, podpredseda, Ján Tomčík, pašienkový gazda, Michal Vyšný a Peter Krajčuška. V roku 1950 bol do majetku jednotného roľníckeho družstva včlenený aj majetok bývalého Roľníckeho mliekárenského družstva v Jamníku, ktoré týmto zaniklo.

Na základe rozhodnutia Okresného národného výboru, odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva v Liptovskom Mikuláši číslo Pôd.-78/1018-58 zo dňa 28. júla 1958 a č. 78/993-58 a podľa zákona SNR číslo 2/1958 Sb. boli ostatné nehnuteľnosti patriace Bývalým urbarialistom v Jamníku s celkovou výmerou 76,0637 ha odovzdané do užívania Krajskej správy lesov v Žiline, Lesného závodu v Liptovskom Hrádku.

Takto sa na 32 rokov prerušila kontinuita hospodárenia s lesom prostredníctvom jeho vlastníkov. Funkcionári roľníckeho družstva častokrát veľmi neodborne a nešťastne zasahovali do lesných porastov, čím prišli spolumajitelia o veľké a kvalitné lesné plochy a ich lesný majetok sa zmenšil prakticky o 1/3 pôvodného majetku.[6]

[1]        Archív LM, Okresný súd v Liptovskom Hrádku,  tk 2277/1884

[2]        Archív LM, Okresný súd v Liptovskom Hrádku,  tk 3175/1889 (tk 6011/89, 10 41/1889).

[3]        Archív LM, Okresný súd v Liptovskom Hrádku,  tk 1171/1890 (10 7/1890).

[4]        Archív LM, Okresný súd v Liptovskom Hrádku, Čd 3576/1934

[5]        Archív LM, Bývalí urbarialisti v Jamníku, Hospodársky plán lesa, zápisnice

[6]        Archív LM, Bývalí urbarialisti v Jamníku; Okresný súd v Liptovskom Hrádku; Správa katastra v L. Mikuláši, oddelenie pozemkovej knihy, Pozemková kniha obce Jamník /1859/ 1877-1964 Vítek, P.: Urbárske pozemkové spoločenstvo Jamník, dejiny a súčasnosť, Marmota Press, Poprad 2004